Aj dnes s obľubou používame frázičku "menovaný nechce byť menovaný" - s veľkým predpokladom, že má strach!!!
Včera som si s úsmevom od ucha k uchu pozrel v správach jednej z komerčných televízií príspevok o železničnej trati, pri ktorej je nespevnené skalné bralo a z času na čas na koľajisko spadne nejaká tá skalka, ako to potvrdili rušňovodiči - ktorí nechcú byť menovaní ... Nuž títo nemenovaní páni nebudú sa menovať, aj keď možno práve ohrozujú svoj život a životy cestujúcich .... len aby neboli menovaní .... Zaváňa to socialistickým strachom, strachom ako v spoločnosti, ktorá patrí len zopár vyvoleným. Bol som presvedčený, že tieto časy sú už dávno preč, ale mýlil som sa - nie sú, ľudia sa boja!
Po kauzách, aké sme mali možnosť vidieť v poslednom období, kde boli prepustení zamestnanci či už záchraniek, zdravotné sestričky, lesníci atď., zavládol opäť na Slovensku strach. Strach z toho, že keď niekto spravodlivo odhalí veci nezákonné, nekalé, či nespravodlivé, bude nakoniec perzekuovaný on !!!
Je to dôsledok celkového stavu našej spoločnosti - obraz ľudí, ktorí vládnu Slovenskom, nevynímajúc skorumpované súdnictvo.
Kam sa stratila občianska statočnosť, ktorou sme žili po novembri 89?
Nesmieme sa tieňov báť ....